Michal Hradil: SZH stavia cez RCH dom od strechy
Téma fungovania Regionálnych centier hádzanej je živá prakticky od ich nedávneho spustenia. Nedávno vyvolalo búrku nevôle odvolanie úspešného trénera starších dorasteniek Iuventy Michalovce Maroša Vikartovského, ktorému zlomila väz práve metodika uvedeného projektu. Ozvalo sa nám množstvo nespokojných hádzanárskych činovníkov a spomedzi nich sme vybrali na rozhovor trénera účastníka MOL ligy AS Trenčín, pána Michala Hradila.
V akom stave je aktuálne Regionálne centrum hádzanej (RCH) v Trenčíne?
Skôr ako sa vyjadrím z môjho súčasného pohľadu na RCH, chcem povedať, že nikto z Trenčína a ani ja sme neboli a ani nie sme proti RCH... V súčasnosti je to tak, že v Trenčíne je činnosť RCH prerušená.
Ako to myslíte, že je činnosť centra pre rozvoj mládeže prerušená? Čo sa stalo, kde nastala chyba?
Problém nastal vtedy, keď sme v reále začali zažívať praktiky a model práce RCH v praxi. Začalo sa to u mňa tým, že mi začali byť dávané rozkazy a príkazy, čo sa týka týždenných tréningových plánov. Šéfka trenčianskeho RCH pani Zdena Rajnohová mi do programu Matchmeeting napísala, čo mám robiť od pondelka do piatka... Toto ma dosť zarazilo a keď som sa na to ozval, že čo to je, a aj z odborného hľadiska sa mi to zdalo nie moc vhodné, tak som chcel o tom diskutovať. Ale bol som upozornený, že som podpísal zmluvu a mám preto vykonávať, čo mi kážu. Áno, bola to moja chyba. Nemal som podpisovať niečo, čo mi bolo opisované trošku inak. Takže týmto spôsobom sa zo mňa nemal stať tréner, ale iba akýsi vykonávateť, čo je inak povedané trénerská smrť.
A s tým ste zrejme nesúhlasili. Čo nasledovalo potom?
Keďže som ambiciózny a zatiaľ stále mladý tréner, aktívne sledujem nové trendy vo svete hádzanej, tak ma samozrejme moja pozícia netešila. S takým zaobchádzaním som pochopiteľne nemohol súhlasiť... Ja sa veľmi rád učím od druhých a aj na vlastných chybách, ale som presvedčený, že ani jeden tréner si nenechá takýmto spôsobom rozkazovať. Preto u nás nastal problém v komunikácii. Zrazu nás nikto nechcel ani vypočuť, ani rešpektovať naše názory a postrehy, ktoré nemali viesť k rebélii alebo boja proti niekomu. Chceli sme iba skvalitniť službu našej mládeži. Lenže mne dokonca bolo zakázané spolupracovať s trénerkou mladšieho dorastu. Vraj preto, lebo by to dievčatá zle znášali...
Ale veď práve vy ste v lete do Trenčína prišli kvôli zmene, novému impulzu, prečo ste zrazu mali byť odpísaný pre spomínané dorastenky?
Hlavným dôvodom, prečo bol v Trenčíne vymenený tréner žien, bolo aby sa zase niekam mohli pohnúť dievčatá. A je jedno, akým trénerom. Len aby sa veci pohli dopredu! A tak bolo nemysliteľné, aby zase riadila tréningy tá istá trénerka. A to z pozície šéfky RCH (každý si urobte svoj vlastný názor). Viackrát som žiadal, aby odborný garant tohto projektu Heine Jensen osobne prišiel do Trenčína a aby som ho mohol oboznámiť s našou prácou. Prišiel iba raz... Pozrel si náš tréning a hneď po ňom som išiel za ním s tým, že sa porozprávame. Pár minút sme skutočne spolu hovorili a chceli sme, aby sme si normálne niekde sadli na čaj alebo kávu. No jeho odpoveď ma prekvapila. Vraj nemá čas, lebo má večer v telke zápas... Napadla mi otázka: sme my pre neho vôbec dôležití? Okrem iného som čakal, že sa stretne aj s dievčatami, no ani to sa nestalo. Možno by mu mohol niekto vysvetliť, že už aj na Slovensku máme trebárs aj také MAGIO, kde si môže všetko v reálnom čase nahrať a neskôr pozrieť zo záznamu...
Vaša priama skúsenosť so zástupcami projektu Regionálnych centier hádzanej teda dopadla sklamaním?
Áno, moja skúsenosť s predstaviteľmi RCH je hlavne o arogantncii, povýšeneckosti a ignorovaní. Mal som jeden súkromný rozhovor s pánom Kelecsényim, viceprezidentom Slovenského zväzu hádzanej, ktorý aj s projektom RCH na Slovensku prišiel a aj ho najviac prezentoval. Dnes už ľutujem, že som ho absolvoval. Bol síce na moju žiadosť, ale bol som zjavne nepochopený. Na stránke Iuventy Michalovce - a nielen tam - som sa dočítal, že všetci odborníci sa zhodujú na tom, že najväčší rozdiel medzi nami a svetovou elitou je kondícia. Keď sa však opýtate každého trénera na svete v akomkoľvek športe, tak vám povie, že kondícia je určite neodmysliteľnou súčasťou každého športu a čím lepšia, tým lepšie. Ale...
Zrejme narážate na to, že treba vedieť aj chytiť loptu do ruky…
Áno, aj na to, ale k tomu sa vrátim neskôr. Podľa mňa je najväčší a pre hádzanú najdôležitejší problém, že u nás nemáme veľa aktívnych kvalitných mládežníckych trénerov. Robia to zväčša rodičia alebo bývalí hráči. Ale je veľmi málo skutočných odborníkov pri týchto vekových kategóriách! Možno ich aj máme, ale nie dostatočne motivovaných... A od toho sa odvíja naša hádzaná. A teraz k vašej poznámke z otázky. Naša mládež neovláda ani základné herné činnosti jednotlivca. Hovorím o technike! Hádzaná je veľmi krásny, ale zložitý technický šport, ktorý sa veľmi tažko učí až niekedy v puberte, alebo sa až v tomto veku odstraňujú zlé návyky. Preto si myslím, že SZH začal prostredníctvom metodiky RCH stavať dom od strechy.
Čo by ste teda navrhovali urobiť ako prvé?
Dovolím si povedať iba svoj názor - treba investovať všetko do tých najmladších a hlavne do vzdelávania trénerov. Treba ich vedieť motivovať. Naši hráči môžu síce vyzerať ako kulturisti a behať trebárs aj maratón, ale ak ich nenaučíme hrať hádzanú, tak to všetko bude na nič. Tak ako aj iné športy, tak aj hádzaná sa už v kondícii veľmi špecializuje. No to by bola dlhá téma na debatu. A tiež mentálny tréning je vec, ktorej sa u nás na Slovensku tiež moc nevenujeme... Keď to celé odľahčím, v dospelosti do hádzanárov nejako ešte na tlačíme kondičku, ale hrať hádzanú ich už nenaučíme... Preto potrebujeme získavať a učiť nových trénerov.
Ste trénerom ženského tímu AS Trenčín, účastníka MOL ligy, vďaka čomu máte možnosť porovnávať uvedené problémy aj za riekou Morava. Súhlasíte?
Veru. Keď cestujem po "Československu", tak je pre mňa až smutné pozerať na našu mládež, ale aj dospelých, keď vidím, že nevedia ani základné veci. Napríklad ako a kde mať nohu, hlavu, ruku či vytočené telo. Tajming prihrávky, streľba, obranné postavenie, koordinácia, rýchlosť, výbušnosť atď... Takže čo priniesli podľa mňa RCH? Zatiaľ iba rozbíjajú ľudské vzťahy a tam, kde už zabehnú 3,5 km v Cooperovom teste za 12 minút, tak to už ide herne dole vodou... Zatiaľ. Veď možno sa to raz otočí... Ale bacha na prázdniny, aby tá kondícia neostala niekde pri táboráku. Sledovanie a učenie absolútnych detailov techniky pri mládeži je cesta nahor. Aby mali naše deti dobré návyky zautomatizované."
Myslíte si však, že samotný nápad so zavedením RCH nie je úplne zlý, len máme pocit, že je to nedomyslené a celkovo nešťastne odprezentované. Čo vy nato?
Viete, ja by som RCH očakával niekde tam, kde je hádzanej najviac treba . Trebárs v regiónoch, kde ju treba zase prebudiť. Napríklad v Banskej Bystrici, Košiciach, Prievidzi, Bardejove, Martine, Detve, Trnave či NItre. Proste na miestach, kde kedysi bola, no zmizla či mizne z hádzanárskej mapy Slovenska. Je zvláštne, že ako prvé RCH odštartovalo v Michalovciach, kde klub i mládež fungovali roky dozadu na jednotku. A zrazu príde nejaký cudzinec, ktorý nechá vyhodiť úspešných trénerov či funkcionárov... Tu by som očakával podporu vedenia michalovského klubu, aby mladému pánovi ukázali, kde je sever… A možno by ani nebolo treba šéfov RCH. Stačilo by, ak by viac pracovali reprezentační tréneri (čo nemajú svoje kluby) a od pondelka do piatku behali od Michaloviec po Bratislavu do každého klubu a učili nielen mládež, ale aj trénerov. Podobne to robia aj v Českej republike. Aspoň som čítal článok, kde sa tomu venuje Honza Filip, tréner českej reprezentácie mužov. U nás v Trenčíne sa teraz snažíme o to, aby sme všetci tréneri spolu komunikovali, spolupracovali, a tak niesli spoločnú zodpovednosť za to, kam dostaneme naše dievčatá. A mňa moc teší spoločná vôľa všetkých tréneriek..
Zhodneme sa, že je to hlavne o systémových zmenách, ktoré však narážajú na nespolupracujúci ľudský faktor. Súhlasíte?
Jednoznačne! Po skúsenostiach, ktoré mám z Česka a aj zo Slovenska, viem, že zavádzať nové tréningové a systémove metódy je veľmi ťažká vec. Veľakrát sa stretávam s nepochopením u hráčov a trénerov, ale pre mňa sú dôležité argumenty a zatiaľ sa mi darilo to presadzovať u ľudí, čo chceli hádzanú posunúť dopredu. A viem aj to, že takéto zmeny sa ukážu neskôr a ich aplikácia trvá dlho. Keď som prišiel do Trenčína, tak som na porade s trénermi aj šéfkou RCH na otázku, čo dievčatá potrebujú zlepšiť, zhodnotil situáciu a povedal veci, ktoré treba zlepšiť. Namiesto toho, aby sme sa ako tréneri zomkli a išli to prakticky riešiť, tak mi bolo povedané, že dehonestujem prácu trénerky... Takže zase som bol zle pochopený a veci nabrali opačný smer, ako som chcel. Žiadali sme, aby sme sa všetci tréneri stretli a vysvetlili detailne koncepciu SZH a poukázali aj na nedostatky v technike a systémoch. No čakáme dodnes... Pokiaľ nenaučíme deti správnej technike (biomechanike pohybu), tak neskôr môžeme mať obranných systémov a útočných kombinácii, koľko chceme. Ale ak hráči nebudú ovládať základné herné činnosti a nebudú ich mať zautomatizované, potom nám ani extrémna kondícia nepomôže..
Pred týždňom sme priniesli informáciu o predčasnom konci trénera starších dorasteniek Iuventy Michalovce Maroša Vikartovského, ktorá vyvolala naprieč celý Slovenskom vlnu odporu. Zaregistrovali ste to?
Samozrejme, že áno. Som z toho tiež smutný, lebo tu je jasne zase vidno, ako sa presadzuje sila a nie rozum. Z informácií, čo mám, je zjavné, že pán Tibor Mačuga (osobne ho nepoznám) vôbec nevie, čo sa v jeho klube deje... Marošovi fandím a dúfam, že bude aj naďalej pokračovať ako tréner... Tomu pánovi Kozlovovi odkazujem, aby si zložil klapky z očí. Nedá sa o niečom donekonečna rozprávať v médiách, že to funguje, keď to tak vôbec nie je. Taktiež by aj on mal vedieť, čo sa v ním vedenom klube vlastne deje... U nás v Trenčíne bola až na dva detaily rovnaká situácia. Prvý, že sa to vôbec nemedializovalo a druhý, že za nami v plnej miere stálo vedenie klubu.
Možno nie je dobré, že sa to celé medializuje, ale zjavne iná cesta neexistuje, aby si kompetentní uvedomili, že nie sme odpad a máme oprávnený strach o hádzanú na Slovensku. Škoda. Dalo sa o tom pokojne debatovať na nejakých stretnutiach klubov či skôr trénerov. Škoda, že si takto dopisujeme cez média, ale my sme snahu mali. Na záver chcem podotknúť, že som v tomto rozhovore prezentoval svoj vlastný názor a nie je to v žiadnom prípade stanovisko klubu AS Trenčin, s ktorým to nemá vôbec nič spoločné.
Zdroj: HNB
Foto: osobní archiv Michala Hradila
